Viacúčelové lietadlo Suchoj Su-80GP

Nové letecké konštrukcie vznikajú na celom svete ako na bežiacom páse. Nie každá má ale súdený dlhý život. V posledných dvadsiatich rokoch mnohé lietadlá a vrtuľníky, ktoré vznikli na území bývalého Sovietskeho zväzu, skončili na smetisku dejín. Lietadlo Suchoj Su-80GP s najväčšou pravdepodobnosťou postihne rovnaký osud.

Vývoj nového ľahkého dopravného lietadla, ktoré by charakterizovala jednoduchá a lacná konštrukcia s použitím pre civilné aj vojenské účely, začalo v bývalom ZSSR na konci 80. rokov minulého storočia viacero konštrukčných kancelárií. Zadanie požadovalo dvojmotorový turbovrtuľový stroj s vynikajúcou únosnosťou, prevádzkovými nákladmi a možnosťou prevádzkovania aj z nespevnených plôch. V neľahkých časoch po rozpade Sovietskeho zväzu bol celý program z nedostatku financií zmrazený. V roku 1992 dokázala konštrukčná kancelária OKB Suchoj v spolupráci s leteckým výrobným závodom KNAAPO v Komsomolsku na Amure reanimovať svoj projekt pod menom Suchoj Su-80 a doviesť ho až do podoby lietajúceho prototypu.

Neobvyklá konštrukcia

Určením lietadla Suchoj Su-80 je preprava ľudí a tovaru na miestnych a regionálnych leteckých linkách pri maximálnej možnej pružnosti konfigurácie a samozrejme minimálnych prevádzkových nákladoch. Lietadlo vznikalo podľa veľmi tvrdých noriem na podmienky prevádzkovania, ktoré vyplývajú z geografie bývalého ZSSR. Stroj jeho konštruktéri navrhli pre možnosť lietania pri teplote atmosféry v rozsahu -50°C ÷ +45°C vo dne aj v noci, v jednoduchých aj zložitých meteorologických podmienkach. Konštrukčne má lietadlo gondolovitý trup, štíhle hornoplošné krídlo s rozmernými vingletmi na jeho oboch koncoch, dva turbovrtuľové motory, ktorých gondoly plynule prechádzajú formou dlhých nosníkov do zvislých chvostových plôch, v hornej časti prepojených jednou vodorovnou chvostovou plochou. Konštrukčné riešenie chvostových plôch, vynútené zachovaním dobrého prístupu do nákladného priestoru s rozmernou jednodielnou sklopnou rampou, zoslabuje tuhosť celej konštrukcie. Zachovaniu tejto tuhosti bez výrazného zvyšovania celkovej hmotnosti lietadla napomáha dvojica plochých aerodynamicky tvarovaných spevňujúcich nosníkov medzi hornou časťou konca trupovej gondoly a nosníkmi chvostových plôch. Podvozok trojbodového typu má prednú riaditeľnú podvozkovú nohu uchytenú v nosovej časti trupovej gondoly a hlavné podvozkové nohy uchytené v motorových gondolách.

Americký pohon, ruská avionika

Pôvodný projekt plánoval vybavenie lietadla Su-80 motormi sovietskej konštrukcie TVD-1500 s výkonom 1119 kW. Z dôvodu meškania týchto motorov, ale aj ich spoľahlivosti a životnosti, sa konštruktéri po oživení projektu obrátili na výrobcov pohonných jednotiek za hranicami Ruska. Prototyp lietadla Su-80 poháňa dvojica turbovrtuľových motorov CT7-9B amerického výrobcu General Electric. Každý motor so vzletovým výkonom 1305 kW otáča ťažnú štvorlistovú vrtuľu amerického výrobcu Hamilton Sundstrand s priemerom 2,65 m.

Nový komplexný avionický systém pre lietadlo Su-80 vyvíja ruská akciová spoločnosť Elektroavtomatika. Avionický systém charakterizuje moderná otvorená architektúra a schopnosť spolupráce s najmodernejšími štandardami, akými je napríklad systém družicovej navigácie. Palubnej doske dvojčlennej posádky dominuje dvojica viacúčelových počítačových konzol, dva viacúčelové displeje na každom pilotnom pracovisku, integrovaný displej lietadlových systémov a záložná súprava klasických lietadlových prístrojov.

Široká škála verzií

Základným variantom lietadla Su-80 je kombinovaný civilný variant na prepravu ľudí a nákladu označený Su-80GP (gruzovyj, pasažyrskij). Kapacita stroja je podľa konfigurácie 19 – 30 cestujúcich. Okrem tejto verzie konštruktéri pracovali na hliadkovacom a dopravnom variante Su-80PT (patruľnyj, transportnyj) pre pohraničné oddiely a nákladnom a výsadkovom variante Su-80TD (transportnyj, desantnyj) pre vojenských výsadkárov.

Rastislav Bujna